Slovensko.sk nie je problém. Problém je, že digitál štátu riadia volebné cykly a rezortný feudalizmus

Štátne IT na Slovensku je v trvalej poruche nie preto, že by sme nemali dosť schopných ľudí alebo technológií, ale preto, že sa kombinuje politická krátkozrakosť, rozbitý governance a rezortný feudalizmus. Slovensko.sk na hrane kolapsu, sporné znalecké posudky a obrie tendre sú len symptómy systému, ktorý každé volebné obdobie hrá tú istú tragikomédiu odznova.

1. Politici si z digitálu spravili štvoročnú hračku

Každá vláda príde so „svojím reštartom eGovernmentu“, vymení ľudí, hodí do koša rozrobené veci a nakreslí nové stratégie v pekných dokumentoch. Horizont uvažovania je „do ďalších volieb“, ale životný cyklus kľúčových systémov je 10–15 rokov. Výsledok:

občan stále rieši nefunkčné schránky, podpisovanie a nekooperujúce úrady,
projekty sa preklápajú medzi vládami, ale zodpovednosť sa vždy stratí po ceste,
najľahšie je označiť za problém konkrétnu firmu alebo projekt a tváriť sa, že tým sa to celé vyriešilo.

Digitálna infraštruktúra štátu je však podobná energetike či justícii: ak ju niekto každé štyri roky „reštartuje“, v skutočnosti ju len rozkýva a zhorší.

2. Štát potrebuje digitálneho lídra mimo volebného cyklu

Ak to má fungovať, nestačí „minister informatizácie, ktorý to myslí úprimne“. Potrebujeme uznaného digitálneho lídra alebo orgán so silným mandátom a funkčným obdobím mimo bežného volebného cyklu:

niekoho s 10–12-ročným mandátom, podobne ako majú ústavní sudcovia dlhé obdobie kvôli stabilite a predvídateľnosti,
s povinnou, zákonom ukotvenou dlhodobou stratégiou, ktorú nový minister nemôže len tak vymazať a nahradiť vlastným marketingovým PDF,
s jasnou roadmapou, verejnou kontrolou a právom vetovať projekty, ktoré idú proti architektúre štátu.

Digitálna transformácia štátu nie je projekt na jedno volebné obdobie, ale generačná infraštruktúra. Kým o nej rozhodujú ľudia s horizontom „tlačovka, páska, fotka“, budeme len presúvať peniaze medzi logami, názvami projektov a PR kampaňami.

3. Rozdrobenie: MIRRI vs. financie vs. vnútra

Na papieri existuje rezort, ktorý „vedie digitálnu agendu štátu“, v praxi však každý veľký rezort buduje vlastné IT impérium. Ministerstvo financií má svoje veľké systémy, ministerstvo vnútra spravuje registre a čipové občianske preukazy – a z toho si odvodzuje aj mandát robiť si vlastné prihlasovacie riešenia.

MIRRI dalo vyvinúť univerzálnu mobilnú aplikáciu a mobilné ID ako spoločný spôsob prihlasovania k službám štátu.
Ministerstvo vnútra popri tom tlačí vlastnú appku pre e-identitu a podpisovanie, lebo „je pánom dokladov“, hoci autentifikácia má byť univerzálny, zdieľaný modul.
Spoločná mobilná aplikácia nemá schopného vlastníka: problémy na novších Androidoch, meškajúce opravy.

Namiesto jedného spoločného backlogu tak máme paralelné projekty na to isté – rôzne aplikácie, UX a integrácie. Governance, ktorý dáva zmysel, by toto stopol v zárodku: kto chce novú aplikáciu alebo login, musí ukázať, ako rozširuje spoločný modul, nie vytvára ďalší paralelný svet.

4. Nový governance: ani euro mimo roadmapy

Ak to má prestať byť fraška, nový governance musí byť nadradený všetkým rezortom – nie „koordinátor“, ale orgán s reálnym právom veta. V našej politickej architektúre to prakticky znamená digitálne riadenie ukotvené na úrovni vlády, pod patronátom úradu vlády alebo rady vlády s jasným mandátom, nad ktorým stojí premiér, a nie len jeden z rezortov v rovnakej línii ako financie či vnútra.

žiadne nové IT euro nesmie odísť z rozpočtu, kým projekt jasne nezapadne do celkovej digitálnej roadmapy štátu,
každý rezortný projekt musí preukázať, ako využíva existujúce spoločné moduly (identity, registre, integrácie, platby…) a prečo nie je možné použiť to, čo už existuje,
architektúra štátu má byť definovaná centrálne a záväzne – ak niekto chce „vlastné riešenie“, musí najprv obhájiť, že nejde len o ďalšie duplikovanie.

Len tak môže byť naozaj záväzné, že ani euro na IT nepôjde na projekt, ktorý nezapadá do spoločnej architektúry a celoštátnej roadmapy – a že digitál štátu nebude len súčet rezortných experimentov, ale jeden konzistentný systém pre občana.

5. Znalecké posudky ako politické zbrane

Kauza Slovensko.sk ukazuje ešte jednu vec: aj odborné nástroje, ako sú znalecké posudky, sa u nás menia na politické zbrane. Jeden posudok povie, že systém je na hrane kolapsu, iný sa použije ako alibi pre obrovský tender k existujúcemu dodávateľovi. Spor sa vedie v médiách, nie v odbornej rovine, a dôvera v expertov tým padá.

Keď spochybňujeme posudky nie na základe faktov a metodiky, ale podľa aktuálnej politickej potreby, podrývame aj zvyšky dôvery v odborné rozhodovanie. A keď sa rozum a fakty z diskusie vytesnia, ostane už len súboj o to, kto si vie lepšie ohnúť systém.

Kým nebudeme mať dlhodobého digitálneho lídra s mandátom mimo volebného cyklu, nadradený a záväzný governance pre všetky rezorty („ani euro mimo roadmapy“) a kultúru, kde sa IT nerobí podľa PR, ale podľa architektúry a dát, dovtedy budeme recyklovať tie isté krízy s novými názvami projektov. A občan bude ďalej sledovať, ako sa mu pred očami premieta ďalšie „nové začiatky“, kým základné služby štátu fungujú len tak-tak.